Mnohí sa nudili, nedávali pozor a ani nemali šancu téme poriadne porozumieť a začať s ňou pracovať - internalizovať ju. Najhoršie to hádam bolo na Ekonomickej univerzite - odsedeli sme si nezáživne podávané prednášky, kedy prednášajúci rozprával a rozprával, prípadne čítal z papiera alebo zo slidov. A o nás, študentov, vlastne nikto nemal záujem, boli sme tam často ako štatisti.
Nechcela som uveriť, že vyučovanie musí vyzerať len takto, a že neexistuje zaujímavejší prístup, ktorý by študenta vtiahol do témy. Až som na neho narazila.
Počas postgraduálneho štúdia na Yale som nemusela veľa hľadať. V USA sa na dobrých univerzitách vyučuje úplne inak ako na Slovensku. Moja tútorka Susan Rose Ackerman mi vravievala, že ak by učila tak, ako sme zvyknutí na Slovensku, tak ju okamžite vyhodia. Susan učila a učí inak, podobne ako viacerí moji učitelia na tejto univerzite. Vyučujú dialógom, tzv. Sokratovou metódou.
O čo ide? Ide o výučbu formou rozhovoru, v rámci ktorého dochádza k analýze základných pojmov a vzťahov, ktoré chce vyučujúci študentov naučiť. Vyučujúci kladie otázky a odpovede analyzuje kladením ďalších otázok a spolu so študentmi formulujú závery. Tak sa spolu so študentmi dopracujú k tomu, čo je správne a čo nesprávne tvrdenie a prečo (http://ii.fmph.uniba.sk/~filit/fvm/metoda_sokratova.html). Podľa môjho názoru je to v rámci výučby verejnej politiky vhodný prístup, lebo jednoduché a jednoznačné riešenia vo verejnom sektore neexistujú a stále treba zvažovať pozitíva a negatíva alternatív. Takto sa dá učiť verejná politika, politológia, sociológia, právo a mnoho ďalších spoločensko-vedných odborov.
Keď som začala učiť, zvolila som si práve tento prístup. Jeho úspešné použitie nie je vôbec jednoduché. Minimálne z dvoch dôvodov. Po prvé si vyžaduje serióznu prípravu zo strany učiteľa - tu totiž nejde o pokecanie si pri káve a ani o diskusiu o zážitkoch zo života učiteľa (aj keď niekedy ich použiť môže - keď pomôžu odľahčiť tému a zároveň posunúť úvahu dopredu). Učiteľovi musí byť vopred jasné, aké koncepty chce študentom predstaviť a ako k nim koučovaním dialógov postupne príde. Diskusiu nemôže veľmi pustiť mimo danej témy a musí zasiahnuť, keď je to nevyhnutné, keď sa hodina uberá mimo stanového rámca. Avšak, ako hovoria Američania - aj na tango treba dvochi. A tak prichádzam k druhej podmienke úspechu aplikácie tejto metódy - študenti, ktorí si naštudujú stanovené čítanie (odborné texty) pred stretnutím. A nie len pätina z nich, ale väčšina. Len vtedy je diskusia plnohodnotná, k veci a dosiahne sa z nej seriózna pridaná hodnota pre všetkých. Na čítanie pred stretnutím však slovenskí študenti, na rozdiel od tých amerických, nie sú veľmi zvyknutí. A tak na mojich hodinách síce nevediem monológ, ale nedokonalý dialóg. Ale hádam sa to postupne zmení k lepšiemu.
Emília Sičáková-Beblavá
Odborná asistentka Ústavu verejnej politiky Fakulty sociálnych a ekonomických vied
Blog vždy vyjadruje osobný názor autora a nemusí vyjadrovať oficiálny názor ÚVP FSEV UK