Keď som v deväťdesiatych rokoch študoval striedavo na Slovensku a v zahraničí spoločenské vedy, cítil som zásadný rozdiel. Nebol v kvalite spolužiakov - veľa schopných mladých ľudí bolo a je na Slovensku dosť (hoci dnes mnohí z tých najlepších v deväťnástich odídu von). Nebol vždy ani v pedagógoch - mnohí boli slabí, ale našli sa aj veci oddaní a schopní jednotlivci. I keď som to vtedy nevedel tak pomenovať, najväčší problém spoločenskovedeného vzdelávania sa skrýval v systéme ako celku.
Systém - znie to strašne všeobecne, ale až keď som začal sám učiť, pochopil som, v čom je koreň problému. Jeden pedagóg - nech je aj Einstein - zmôže veľmi málo. Dostane študentov v septembri na pár hodín týždenne a už v januári idú ďalej. Ak ich náhodou učí viac predmetov za sebou, jeho vplyv sa mierne posilní, ale stale stojí proti viac ako desiatke rokov predchádzajúceho vzdelávania ako aj vplyvu všetkých svojich pedagogických kolegov. Ak s ním neťahajú za jeden povraz, tak účinok jedného predmetu možno prirovnať ku kruhom, ktoré na vodnej hladine urobia vhodené kamene. Po chvíli z nich zostane len spomienka.
Ak je štandardom výučby buď čítanie zo skrípt, alebo rozprávanie historiek zo života, ak je štandardom skúšky prerozprávanie namemorovaného a ak je štandardom seminárnej či záverečnej práce rýchly plagiát v štýle ctrl+c a ctrl+v, prispôsobia sa týmto štandardom študenti aj pedagógovia.
Zmeniť sa to nedá na úrovni jednotlivca, ale len na úrovni väčších celkov - katedier a ich študijných programov, či dokonca celých fakúlt. V roku 2002 sa objavila pre mňa osobne šanca na zmenu založením novej fakulty - Fakulty sociálnych a ekonomických vied - na Univerzite Komenského. S využitím grantu holandskej vlády sme v rámci tejto fakulty vytvorili Ústav verejnej politiky - skupinu ľudí zaoberajúcich sa vecami verejnými a pripravili prvý dvojročný magisterský program vo verejnej politike na Slovensku.
Od začiatku programu v roku 2005 už piatykrát učím nových študentov - ľudí s bakalárskym, magisterským či inžinierskym titulom z iných škôl. V prvom semestri je podiel plagiátov na seminárnych prácach medzi pätinou a tretinou. Po štyroch semestroch štúdia sa s nimi nestretávame. Zvyknú si aj na to, že študijné texty si treba prečítať pred hodinou a potom už so spolužiakmi a vyučujúcimi o nich debatovať. Nešokuje už ani to, že diplomová práca bez vlastného výskumu a prínosu nebude akceptovaná. Štandardom sa stávajú napríklad elektronické testy, pri ktorých nie je jasný počet správnych odpovedí a ktoré vyžadujú schopnosť naozaj porozumieť otázkam aj odpovediam.
Nechcel by som to maľovať na ružovo, pretože zostáva ešte veľa práce a podľa vyjadrení študentov predtým pôsobiacich v Čechách, najmä vo vybavení sú ešte zásadné medzery. Presvedčiť dostatok kvalitných ľudí, aby išli učiť, tiež nie je vždy najjednoduchšie. Napriek tomu možno každý rok pozorovať zlepšenie - merané počtom uchádzáčov, ale aj vedeckých výstupov ústavu.
O tom, s čím sa stretávame pri snahe učiť o veciach verejných inak, by mal byť tento blog....
Miroslav Beblavý
Blog vždy vyjadruje osobný názor autora a nemusí vyjadrovať oficiálny názor ÚVP FSEV UK.